Moja babička kedysi hovorievala: „Komu niet rady, tomu niet pomoci!“ Táto stará múdrosť našich otcov sa objavila vo víre mojich myšlienok, keď som sedel s našimi gymnazistami na prednáške protestantského kňaza Tomáša Řeháka. Prišiel k nám, aby nám porozprával o víruse HIV. Každý o ňom už počul. Lenže v podaní prednášajúceho to nebola žiadna nuda a predovšetkým nie vzdialená realita. Naopak. Vychŕlil na nás množstvo príkladov mladých ľudí, ktorí nie sú z ďalekej Afriky. Sú z nášho blízkeho okolia, niektorí dokonca aj zo Skalice a sú napadnutí vírusom HIV. Pri pohľade na fotky ľudí, ktorých trápili rozličné choroby v dôsledku oslabenej imunity vírusom HIV, stiahlo hrdlo asi každému poslucháčovi. Tínedžeri či malé deti s ubolenými výrazmi na tvári. Spočiatku nevidno nič. Mesiace, niekedy aj roky sú medzi nami a nevieme o nich. Boja sa nám to povedať. Podávame im ruky, možno im venujeme objatie. Nevieme, že sú chorí. Ani netušíme, ako trpia. Pán Řehák, ktorý sa s takýmito ľuďmi stretáva a hovorí s nimi, zdôraznil, že majú bolesti. Kvôli pokročilej chorobe, ale i z nezmyselného odmietania. Stránime sa ich, lebo máme strach. Ale nemáme mať z čoho. Vírus potrebuje na prenos otvorenú ranu...
Empatia voči nim. To je prvá prosba, ktorú sme mohli vyčítať z trojhodinovej prednášky i z filmu, ktorý nasledoval po nej.
Tak ťažkú tému, podopretú žalostnými, tragickými skutočnými príbehmi mladých ľudí, dokázal tento kňaz prednášať s pedagogickou ľahkosťou a zaujímavo aj vďaka tomu, že do komunikácie s publikom dokázal vložiť primeranú dávku humoru. Aj takto sa priblížil mladým poslucháčom a ľahšie im podsunul svoju druhú prosbu. Zdôraznil, že im neprišiel nič zakazovať, len upozorniť na riziká spojené s voľným štýlom života, ktorý je doslova štýlom mnohých mladých ľudí.
Netreba žiť v ilúziách a je nutné si priznať, že sme v dobe, keď na mladých ľudí číhajú nemalé nebezpečenstvá, s ktorými sa často nedokážu popasovať. Naoko hrajú hrdinov, ale vnútri túžia po pravej láske, po dobre, po šťastí. Pán Řehák hovoril narovinu a otvorene o neviazanom sexe. O striedaní sexuálnych partnerov, o užívaní drog. Znova z praxe, pomocou konkrétnych príkladov. Hovoril o tragických koncoch takýchto ľudí. O tom, čo moja babka kedysi vtesnala do jednej vety, ktorú som spomínal vyššie. Medzi riadkami bolo cítiť veľký apel na zodpovednosť. „Mladí si chcú užiť a smejú sa z dievčaťa, ktoré je pannou. Robia si žarty z neskúseného chlapca.“ – pokračoval. „Ale kto z vás, „kluci“, by chcel prežiť manželský život s babou, ktorá už mala 8 partnerov? Nevyberiete si radšej takú, ktorá svoje panenstvo dá práve vám?“ – okorenil prednášku otázkou na telo. Aj k dievčatám sa obrátil konkrétnym príkladom. Keď sa jednej spolužiačke dievčatá posmievali, že je „neskúsená“, povedala: „Čím ste vy, tým môžem byť aj ja, kedy budem chcieť. Ale to, čo mám ja, vy už nikdy mať nebudete...“
Do tohto článku sa nedá vtesnať všetko zaujímavé z prednášky z 22.11.2017. Žiaci 1.A, 1.B, kvinty, 3.A a septimy si však mohli nabaliť toľko, koľko uniesli. Verím, že minimálne tá empatia k chorým postihnutým zákerným vírusom a zodpovednosť k sebe samému a k svojmu okoliu, sa do ich batôžteka zmestila.
Marek Šefčík
TV GYM si pre Vás pripravili video, ktoré si môžete pozrieť na linku: https://www.youtube.com/watch?v=4cgSVUVz7O4