Vo dverách som sa takmer zrazil s usmievavou Táňou. „Á, Marek, chcela som..., či by si nenapísal nejaký článok o tom ako sme boli na koncerte.“ Potom začala hovoriť niečo o tom, že vie že nemám veľa času, ale spomenula nejaké črevá a usmiala sa. Odolali by ste?
Takže ponúkam svoj pohľad na tú spomínanú stredu. Táňa to všetko „vybehala“ a vybavila (ďakujeme) a my sme tak mohli ísť do Bratislavy na koncert Integrácia. 10 ročník benefičného koncertu, ktorý je jedným z prostriedkov pomoci deťom s hendicapom začleniť sa medzi ostatné deti. Peknú myšlienku sme podporili nielen účasťou. V dvoch autobusoch sme o pol siedmej ráno vyrazili do Bratislavy. Dobrá nálada, očakávanie hostí na koncerte, radosť z toho, že odpadlo klasické vyučovanie, túžba po zážitkoch...
Kvinta popracovala na peknom transparente, ktorý na štadióne rozprestreli. Chlapci druháci sa snažili ešte pre koncertom na štadióne tvoriť náladičku pokrikmi, hecovaním a minichorálmi. Od organizátorov sme vyfasovali tematické tričká, ktoré ale mali jednu chybičku – boli to detské čísla. Napriek tomu sa aj niektorí vyrastení chlapci do nich natiahli. V každom prípade aj toto vyvolalo úsmevy na našich tvárach. Katka Brichtová s Marcelom Forgáčom (na chvíľku sa k nim pridal aj Sajfa) moderovali akciu, ktorú odpálilo výborné duo IMT Smile s Ondrejom Kandráčom. Bolo Cingilingibom aj Sokoly. Potom sa pridal nemenej dobrý Marián Čekovský a nasledovali ďalší a ďalší umelci, alebo športovci, ktorí Integráciu podporili. Marián Hossa, Ľubomír Višňovský, Jožko Metelka a Matej Tóth. Slovenskí futbaloví reprezentanti, medzi ktorými nechýbal Hamšík, Škrtel, Škriniar, Lobotka ... Prišli aj raperi Lobo, Mike Spirit, Ego. Dara Rolins zaspievala novšie ale aj svoje známe detské hity. Medzi tým boli aj tanečné vystúpenia... Napokon sa program natiahol takmer na tri hodiny. Ešte som predsa zabudol jedného interpréta. Marcel Forgáč uviedol, že príde aj Gogo. Neviem síce kto to je, ale ani po viacnásobnom skandovaní jednej z tribún Gogo-Gogo-Gogo neboli ich túžby vyslyšané. Žiadne gogo sa nedostavilo. Nepoznám. Ale ktosi mi do ucha pošepol, že nemám ľutovať, že som o nič neprišiel. Hneď som bol spokojnejší. Ba čo viac? Pri východe zo štadióna každý z nás dostal od sponzora akcie taký fajný vychladený termix či čo to bolo. Ale dobré to bolo. To mi zdvihlo náladu ešte viac. Vidieť Anku Pečimonovú, alebo táňu Horňákovú ako si pred štadiónom vychutnávajú sladkú odmenu, bol tiež zážitok. Aj Katke Cupákovej veľmi chutilo. Príjemné občerstvenie.
Potom sme si dali ešte rozchod v obchodnom centre na hodinku a trištvrte, aby si aj nákupná mánia prišla na svoje.
Zborovňa je u nás bežne prázdna. Sme rozdelení po kabinetoch a keď pracujeme v škole nie je často priestor na nejaké „hlbšie“ a ani polohlboké debaty. Ono to tak vyšlo, že v Blave som bol sám chlap z pedagogického zboru a okrem pani sekretárky tam bolo ešte 5 kolegýň a pani riaditeľka. Rozhodli sme sa, že si dáme kávu a posedíme hladení októbrovým Slniečkom, ktoré nám dovolilo zaspomínať na leto. Aj o psoch a mačkách sme sa bavili... Ale to je vlastne jedno. Podstatné je, že žiaci boli disciplinovaní, plnili a dodržali vždy to, na čom sme sa dohodli a my sme voľný čas využili na to, na čo inokedy nemáme priestor. Mohli sme byť spolu a len tak sa pozhovárať.
Spev a dobrá nálada nás sprevádzali aj na spiatočnej ceste autobusom. Aj hymna dokonca odznela. Dorazili sme pred šiestou večer. Unavení, ale obohatení. Minimálne o zážitky...
Marek Šefčík